Nielen o aktuálnej výstave v GJB s autorkou Dominikou Brečkovou
Dominikina výstava sa rozbiehala bohužiaľ už bez vernisáže, v čase keď sa o slovo prihlásila druhá vlna covidu. Z jej odhodlania to však neubralo a súhlasila s realizáciou výstavy, aj napriek (možným) nepriaznivým vyhliadkam. Nás to povzbudilo a optimisticky naladilo do ďalších dní. V galérii práve prebieha jej sólo výstava Fountainhead p(a)lace, ktorá potrvá do 31.12.2020.
Názov výstavy Fountainhead p(a)lace vyzdvihuje ako miesto pôvodu, to od čoho sa všetko odvíja mentálny aspekt. Sama si spomínala, že najťažšie boje sa vedú v mysli. Skús nám priblížiť, akými súbojmi či už v hlave alebo na plátne si prechádzala počas tvorby tejto série ty.
Tak, moja večná otázka je čo a ako maľovať. Niekedy mám v hlave tému a dlho hľadám tu správnu formu. Inokedy s odstupom času pretváram staré cykly, pretože dnes by som k nim inak pristupovala. Vtedy bojujem s tým čo premaľovať a čo si ponechať ako pripomienku toho ako som tvorila. Tiež téma, ktorá ma zaujíma je pre väčšinu ľudí cudzia, vtedy bojujem s tým či v tom zotrvať alebo to opustiť. V tejto sérií je veľa z mojich vnútorných pocitov, sú to mentálne súboje prenesené do figurálnych motívov bojového umenia, ktoré som cvičila a ktoré, mi v živote dalo dosť po spomínanej mentálnej stránke. Predtým som mala veľký problém komunikovať s cudzími ľuďmi. Preto verím, že moja téma bude blízka aj ľuďom, ktorí necvičia bojové umenia a povzbudením pre tých, ktorí by chceli niečo cvičiť a nenašli odvahu.
Po formálnej stránke centrom pozornosti na výstave v GJB sú figúry cvičiace aikido, viem, že aj ty sama si praktizovala aikido. Ako si si našla cestu k tomuto bojovému umeniu a celkovo k východnej filozofii?
Už od detstva sa mi to páčilo, chcela som sa niečomu takému venovať aspoň okrajovo.
Veľa som čítala a išlo to ruka v ruke aj s tou výtvarnou stránkou, hľadala som ľudí s podobnými záujmami. Vyrastala som v dedinskom prostredí, kde sa hrali všetci spolu, chodili sme do lesa, stavali bunkre a v deväťdesiatych rokoch bolo v telke veľa ázijských bojových filmov. Starý otec a otec mali radi samurajské kurosawovské filmy. Vtedy to bolo celkom populárne, tak sme sa hrali na bojovníkov.
Na aikido som prišla v dvadsiatich rokoch, keď som popri štúdiu našla Dojo s fajn kolektívom a potom som striedavo chodila do miest podľa toho, kde som sa nachádzala. Bol to môj sociálny výskum.
Aikido ako bojové umenie učí vlastne techniku neboja. V psychologickej rovine učí riešiť konflikty medzi partnermi cestou zmieru, bez nátlaku, harmonicky, tak aby ani jedna strana na konci interakcie zostala nezranená. Ako ťa táto filozofia ovplyvňuje po výtvarnej stránke a tiež v každodennosti po stránke ľudskej?
S aikidom v umení som začala pracovať po tom ako mi jeden chlapec pri tréningu povedal, že mám iný pohyb, ako keby som maľovala štetcom. Spýtal sa, či sa tomu venujem. Vtedy som začala pozorovať viac ľudí okolo seba, veľa sa dalo vyčítať, kto aký je podľa pohybu, úchopu ruky a pod. Či je to jemný človek, naopak veľmi razantný, alebo má problém rešpektovať ostatných. To ma fascinovalo, chcela som tento poznatok dostať aj do svojej tvorby. Samozrejme potom to mám v sebe aj keď fungujem v normálnom svete, taký radar na ľudí možno som si vytvorila.
V sérii diel Fountainhead p(a)lace využívaš kombináciu maľby a šitia do plátna, kedy a v akých súvislostiach si začala rozvíjať túto techniku?
Na konci štúdia som bola unavená len z čistej maľby, lákali ma presahy do diela, ktoré som stihla vtedy len veľmi okrajovo. Jedno dielo, kým vytvorím trvá v priemere 2 mesiace každodenného tvorivého zásahu. Šitie som rozvinula a spomalenie mi prospelo, pretože mám pri tom viac času premýšľať akým smerom sa v tvorbe budem uberať. Tiež vo svojej tvorbe som zameraná najmä na ženy v týchto spoločenstvách, šitie je odkazom na ženský aspekt a vychádzanie zo seba samej.
Ktorá osobnosť či už ľudsky alebo profesne ťa doteraz najviac ovplyvnila?
Samozrejme veľa vecí vzniklo z dobrých rozhovorov, ktoré som viedla či už s pedagógmi, ešte viac s kamarátkami, ktoré tiež tvoria a sú mi blízke alebo tiež niečo cvičia. Osobne sa mi veľmi páčilo, keď sa kolegovia v mojom prípade z aikida začali viac zaujímať o umenie, pretože ma mali v skupine a dokonca boli ochotní vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a cvičili to, čo som potrebovala naskicovať, dokonca doniesli si fotoaparáty a fotili sa, alebo sme cvičili v maskách čo som vytvorila k téme. Veľmi si to vážim, verím, že sme sa ovplyvnili navzájom.
Aké témy plánuješ otvárať v najbližšej dobe v svojej tvorbe?
Paralelne popri šití mám cyklus kresieb, zaoberajú sa ázijskou erotikou zo ženského pohľadu, niektoré sú ako mýty doplnené o poéziu. Budúci rok, ak sa situácia nezhorší, by mali byť k videniu. Tiež jeden cyklus, ktorý som už zničila idem prerobiť. Bude mať však inú formu, je to porovnanie našich a ázijských zvykov, po formálnej stránke pribudnú aj samostatné objekty a mäkké plastiky.
Máš profesionálno – výtvarné sny, ktoré by si si chcela splniť?
Mám. Samozrejme rada by som viac vystavovala a časom vyštudovala niečo v spojení s ázijskou kultúrou. Najväčším snom je vytvoriť miesto alebo platformu, kde by bolo možné aj cvičiť aj zároveň umelecky tvoriť, v živej priateľskej atmosfére.
Ďakujeme za rozhovor.
Rozhovor pripravila Binderová Lenka
Dominika Brečková /* 1992/ sa narodila v Snine, je absolventkou Katedry maľby Akadémie umení v Banskej Bystrici, v ateliéri akademického maliara prof. Stanislava Balka. Zúčastňuje sa skupinových aj samostatných výstav.
