
Rozhovor s autorkou Erikou Szőke
Tvorivý proces je ako dialóg medzi tvorcom a materiálom, je to nepredvídateľné, a práve preto tak vzrušujúce, neustále hľadám nové materiály a spôsob umeleckej výpovede, hovorí autorka výstavy Aire Libre Erika Szőke.
Autorský projekt, ktorý mala Erika Szőke predstaviť v našej galérii, sa vzhľadom na situáciu uskutočnil v online priestore galérie, tam prebehlo aj otvorenie výstavy a neskôr aj sprístupnenie celého projektu. Ak ste projekt Aire Libre ešte nevideli, môžete si ho nájsť na www.gjb.sk.
Erika Szőke je umelkyňa s veľmi originálnymi prístupmi, pracuje predovšetkým s médiom fotografie, jej prístup k fotke má však šírší záber. Dokumentuje, experimentuje, často je autorkou foto techniky, ktorú potom sama používa. Námety pre svoju tvorbu čerpá predovšetkým z prírody, vlastnej záhrady, z každodenného života, do svojich performancií neváha zapojiť aj ďalších členov rodiny.
Najnovšie práce na výstave Aire libre, ktoré vznikli v roku 2020 skúmajú vzťah tela a dýchania, človeka a vzduchu najrôznejšími prostriedkami. Videá z autorských performancií a fotografie s použitím experimentálnej foto techniky zachytávajú najprchavejší živel a pominuteľnosť životodarných procesov.
Názov výstavy Aire libre je španielskou verziou „en plein air“, čiže vonku, v prírode, na vzduchu. Slovo libre znamená predovšetkým slobodu, ktorá sa spája so živlom vzduchu. Čo pre teba znamená sloboda?
Sloboda je, keď sa môžem nadýchnuť do sýtosti čerstvého vzduchu, je to ako prúdiaci vzduch či vietor, ktorý nemá žiadne prekážky, hranice a obmedzenia. Práve preto sloboda vo mne vyvoláva aj rešpekt, zmysel pre toleranciu a úprimnosť.
V súčasnej dobe kultúrny život a nie len ten, by sa už veľmi rád opäť nadýchol čerstvého vzduchu, striasol sa reštrikcií, ktoré sprevádzajú súčasnú dobu. V oblasti vizuálneho umenia sa život premiestnil do virtuálnej sféry, ako to vnímaš ty ako vizuálna umelkyňa?
Momentálne sa náš každodenný život premiestnil do virtuálneho sveta…Tam sa zabávame, stretávame sa s priateľmi, chodíme na rôzne prednášky a vernisáže, ba i cestujeme, a čo je najhoršie, sledujeme i to, čo nás nenapĺňa. Samozrejme chýba mi fyzický kontakt s kultúrou, s umením. Online výstavy sú momentálne východiskom pre výtvarníkov, ale zďaleka nie sú uspokojivé, teda ja osobne z nich nemám až taký skvelý zážitok. Rada zapájam všetky zmysly pri vnímaní umeleckého diela, hmatateľné vystavené dielo je vždy presvedčivejšie než pohľad naň cez obrazovku. Verím, že sa táto situácia čoskoro napraví a opäť budeme môcť obdivovať umenie v reálnom čase a priestore. Najlepším únikom pred virtuálnym svetom je pre mňa príroda, je očisťujúca, záhadná a hlavne inšpiratívna. Vždy ma navedie na nové nápady a vízie.
Projekt Aire libre vznikal počas roka 2020. Bolo toto obdobie inšpiráciou pre výber nosnej témy aktuálneho projektu Aire libre, alebo sa jedná o pokračovanie smerovania tvorby z predchádzajúcich rokov? Ovplyvnila spoločenská klíma prípravy na projekte?
Myslím si, že diela z projektu Aire libre odzrkadľujú môj pocit a rozmýšľanie o tomto zúfalom období, vždy sa snažím do diel zakódovať môj aktuálny duševný stav. Rok 2020 bol čiastočne rokom rôznych obmedzení, beznádejný, neslobodný…čo ešte síce naďalej pretrváva…tak som prirodzene hľadala akési východiská, možnosti ako pretransformovať, pretaviť tieto pocity do vizuálnych diel. Napr. vo videu Juhovýchodný vietor som použila stužky, spojila som sa s konármi nášho orecha, chcela som pocítiť voľnosť jeho pohybu, ktorý nám umožnil predovšetkým vietor. Bol to nádherný, slobodný pocit, Podobne, vo videu Cvičenie rodičov s deťmi, som spojená s rodičmi pomocou stužiek, náš pohyb je opäť obmedzený. Keď matka sklopí hlavu, s otcom ju automaticky nasledujeme, avšak, aby sa vyrovnala, otec musí vyvinúť silu. Ja ako keby hrám rolu marionety, pohybujem sa podľa rodičov, preberám ich zvyky, vlastnosti, aj keď nechcené:) Samozrejme, tieto diela nesú aj iný význam, ktorý v každom človeku rezonuje na inej frekvencii.


Názov výstavy je po španielsky, istý čas si v Španielsku aj žila, mala si pocit, že Španieli majú iný cit pre umenie ako na Slovensku rep. Maďarsku?
Španielske obdobie je pre mňa nezabudnuteľnou, najkrajšiou epizódou v mojom živote. Preto si často volím španielske názvy pre výstavy. Myslím si, že cit pre umenie je rovnaký aj u Španielov a s určitosťou môžem potvrdiť aj ich otvorenosť a pozitívnu náladu, ktorá dokáže infikovať každého.
V tvojej tvorbe inklinuješ k skúmaniu rôznych možností v tvorbe, aký to má pre teba význam a ako prebieha tvoj proces tvorby?
Môj spôsob tvorby spočíva v hľadaní a objavovaní nových techník a výrazových prostriedkov. Pre mňa je proces zobrazovania úzko spojený s výberom vhodného materiálu, ktorý obohatí obraz nielen vizuálne, ale aj koncepčne. Tvorivý proces je ako dialóg medzi tvorcom a materiálom, je to nepredvídateľné, a práve preto tak vzrušujúce. Výskum sa môže zakaždým uberať nečakaným smerom, ktorý je však obohacujúci a prináša nové dimenzie tvorivosti a poznania. Neustále hľadám nové materiály a spôsob umeleckej výpovede.
Videá v aktuálnej výstave sprevádzajú fotografie vytvorené experimentálnymi aj autorskými technikami. Napr. dúchadlo sa premenila na dierkovú kameru, ktorým si sa snažila pretaviť proces dýchania do obrazu. Exponovanie fotografie zodpovedá „nádychu“ a „výdychu“ dúchadla. Môžeš priblížiť, ako sa tvoria nápady pre tieto prístupy?
Ako som spomenula, rada experimentujem, objavujem. Všetky nápady na tvorbu a myšlienky si zapisujem a postupne ich realizujem, skúšam a ladím. Síce nie každý experiment sa vydarí podľa môjho očakávania, ale vždy ma zavedie na inú, zatiaľ nepoznanú pôdu. Zakaždým je to poučné. Samotné dúchadlo ako nástroj na rozdúchavanie ohňa ma fascinuje, tiež má mech podobne ako fotoaparáty na veľký formát. Navyše nesie v sebe obrovskú symboliku, pre mňa predstavuje dýchací prístroj, ktorý v súčasnosti zachraňuje mnohým životy, je akýmsi oživovačom. Môj prvotný plán bol prerobiť originálne kováčske dúchadlo na dierkovú kameru, lenže keď som ho uvidela v celej jeho majestátnosti a mohutnej kráse, nemala som odvahu zasiahnuť do jeho vnútra. Pomocou otca sme teda vyrobili dúchadlo na exponovanie a začal sa dlhý rad skúšok. Každý deň som sledovala počasie, kedy bude slnečno, keďže na exponovanie bolo nutné slnečné svetlo. Pri exponovaní mŕtveho sokola a líšky som sa vybrala s celou foto výbavou na miesto ich posledného odpočinku.


V mojej tvorbe často používam vlastnoručne vyrobené dierkové kamery. Takýmto spôsobom tvorené fotografie majú snový charakter a páči sa mi ich jemná neostrosť a nedokonalosť. Nikdy nie je isté, že sa fotografia podarí, je nepredvídateľná a neopakovateľná. Napr. pri tvorbe Inmensa luz – Domov (2018) som použila na exponovanie našej záhrady 32 ks upečených a perforovaných objektívov z čierneho cesta. Podobne som zachytávala na svetlocitlivý kotúč vo viacdierkovom motorovom aparáte na pleci svoj pohyb pri domácich prácach v záhrade ako napr. Oberačka hrozna či Rýľovanie mrkvy (2019). Exponovala som aj cez sériové čísla cestovných dokladov starých rodičov či pomocou naparovača na knedle.
Kto je najlepším kritikom tvojej tvorby, dáš na niekoho slovo počas toho ako tvoríš?
Samozrejme, rada si vypočujem názory iných výtvarníkov a kritikov, ale keď som o niečom presvedčená, že je to dobrá vec, nik ma nedokáže odradiť. Možno by som spomenula kunsthistorika Mátého Csandu, s ktorým už dlhé roky spolupracujeme a je mi vždy oporou, keď sa zaseknem v nejakej mojej pošetilosti.
Akým smerom sa bude tvoja tvorba posúvať v najbližšej dobe? Aké plány máš do blízkej budúcnosti?
V rámci mojej aktuálnej tvorby som sa začala zaujímať o bioart, o umenie manipulujúce so živými procesmi, vytvárajúce a transformujúce živé organizmy, o umenie, ktoré sa odohráva in vivo a stáva sa tak súčasťou živej prírody a evolúcie. Začala som experimentovať s technikou „yeastogramu“, ktorú pôvodne vyvinul Lucas Czjzek z viedenského klubu Bioart Club pavillon_35. Výsledkom sú kvasinkové, či živé obrázky, ktoré časom zmiznú, keď mikroorganizmy začnú rásť. Yeastogram je obraz vytvorený na povrchu organickej hmoty zloženej z agaru, na ktorý sa kultivujú kvasinky (ja používam droždie na pečenie). Obrázok sa vytvorí po 36–48 hodinovej expozícii, pri ktorej čierny rastrový obrázok – negatív chráni bunky kvasiniek a UV lúče usmrcujú iba tie, ktoré nie sú chránené. Technika yeastogramu je časovo náročný proces, nie vždy sa experiment podarí. Vyžaduje odhodlanosť a veľkú mieru trpezlivosti, napokon, prírodu nie je možné preľstiť. Cieľom vytvárania živých obrázkov je objasniť môj vlastný postoj a vzťah k prírode, sledovanie neviditeľného sveta mikróbov, baktérií a malých tvorov, ktorými sme obklopení a vyrovnať sa so skutočnosťou, že obraz nevyhnutne zmizne, tak ako aj my, v kolobehu života. Inšpirujú ma prirodzené procesy, počasie, efemérnosť, rôzne meracie aparáty, ktoré zapisujú údaje ako teplota, vlhkosť vzduchu atď. Pomocou týchto meracích aparátov vytváram termo- a termohygrogramy na rôzne fotografie, zanechávajúc graf. Je to línia zaznamenávajúca prítomnosť, v ktorej sa na určitú dobu momenty alebo osoby na fotografiách stanú živými. Naďalej neúnavne experimentujem s cestom, ktoré je asi nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie v mojej tvorbe.
Rozhovor pripravila Lenka Binderová
Erika Szőke /* 1977/ Žije a tvorí vo Veľkom Kýre, pri Nitre. Študovala na Nitrianskej UKF, na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy (2000–2005). Vystavovala v Španielsku, neskôr v Maďarsku, Rumunsku a v Dánsku. Paradoxne, na Slovensku sa dostáva do povedomia až v poslednej dobe. Patrí do strednej generácie výtvarníčiek, je nositeľkou viacerých ocenení. Jej práce sa vyznačujú experimentálnym prístupom, neúnavným hľadaním možností v médiu fotografie, ale taktiež využíva object trouvé, performatívne a konceptuálne metódy.
