Me within your fluid fields: Alžbeta Hrnčiarová a Dominika Škorváneková
Trvanie výstavy: 14/12/2024 – 30/1/2025
Kurátorka: : Michaela Šuranská
Vernisáž: 13.12.2024 o 17.30
Moja prítomnosť v Tvojich tekutých poliach je natoľko dočasná, krehká a závažná, ako momentálna podoba krajiny.
Tekutosť a liminálnosť sú jediné možné formy existencie. Ukazujem na situáciu a snažím sa ju slovne formulovať – Aha, toto som ja, v striedajúcom sa objatí a odcudzení krajiny. Stávam sa kameňom alebo pozerám spoza plota, analyzujem haptický povrch ticha, farebné škály hlbokej tmy a zhrozene obdivujem toxickú estetiku industriálnych rán. V Tvojich tekutých poliach. Žijú aj tvory iné, ako ja, s nočným osvetlením menia svoj tvar. Sú tu aj členovia rodín. Aj oni sa tu, spolu s nami, menia.
Názov je kostrbatý v oboch jazykoch. Aj iný. Me within Your Fluid Fields – Ja v Tvojich tekutých poliach. To preto, že je mnohoznačný, to sa mi páči. Dúfam, že aj Tebe, predstaviť si pod ním môžeš čokoľvek.
Diela oboch autoriek vypovedajú o špecifických vzťahoch ku krajine. Úvod tohto textu naznačuje subjektívnu rovinu chápania a vysvetlenia krajiny divákovi. Podľa antropológa Edwarda T. Halla je človek kultúrno-priestorovou bytosťou a priestor je kultúrnym konštruktom. S touto definíciou sa môžeme aj nemusíme stotožniť, otvára však viacero otázok.
Keby sme sa v našom vnímaní krajiny ďalej inšpirovali antropológiou, mohli by sme ju chápať ako entitu s určitými druhmi správania sa a vznikania. Spočiatku ju vnímame empiricky, potom si uvedomíme, že jej charakter je formovaný viacerými politikami. Tento aspekt, politický, je zreteľný napríklad v priestore poznačenom ekologickou deštrukciou ale aj v prípade územia, s ktorým sa spája ľudská identita. Zaujímavou je schopnosť samotnej krajiny ovplyvňovať človeka a civilizáciu (agency) a schopnosť byť prežívaná a prezentovaná skrz subjektívnu optiku jednotlivca.[1]
Dominika Škorváneková prepája maliarske a priestorové elementy v inštalácii, ktorou odkazuje na prírodný svet ako priestor duševný a intímny. V takomto priestore dochádza k rozpadu ega, k osamoteniu až splinutiu s krajinou. Môžete sa tu stať kameňom alebo byť rozptýlený*é v tekutej substancii. Škorváneková vrství, testuje akvarelovo – tušovú maľbu na špecifických materiáloch. Maliarsky podklad je miestom, po ktorom kráča, na ktorom leží. Jej diela sú preto späté so zemou a s procesuálnosťou vlastného tela. Terén, kde sa pohybuje otláča do papierových štruktúr.
Alžbetu Hrnčiarovú zaujíma krajina, ktorej čítanie je nejednoznačné. Dôverne známe kontúry sú znejasnené tmou, čím sa rozširujú možnosti interpretácie. Krajina, ako historický maliarsky žáner, je redefinovaná na mentálny, vnútorný a subjektívny priestor. Ako u Dominiky Škorvánekovej, tak u Alžbety Hrnčiarovej, je prítomný moment osamotenia. Na výstave nachádzame Hrnčiarovej maľby zobrazujúce nočné situácie zachytené na sídlisku počas covidového lockdownu. Okrem efemérnych urbánnych motívov s (topenie snehuliaka či pohyb mačky) autorka zobrazuje krajinu zranenú industriálnymi zásahmi minulého režimu.
