Rozhovor s Kristínou Kandrikovou
Ahoj Kristína, pre tých čo nepoznajú tvoju tvorbu, ako by si ju predstavila vlastnými slovami? Čo ťa na maľbe najviac zaujíma? A čo ťa inšpiruje?
Ahojte. Tvorbu mám dosť rôznorodú. Raz sú to minimalistické inštalácie z fólií či prírodných materiálov, inokedy maľba rozostrenej krajiny, moje zvláštne osobné krajiny alebo abstraktné štruktúry. Občas sa zjaví niekde aj portrét či figúra magickej bytosti. Prichádza to ku mne v rôznych podobách, nechávam tomu priestor.
Maľbou žijem, myslím a pozerám na svet. Je to pre mňa jazyk, ktorým spracúvam zažité alebo zjavené, a zároveň to môžem sprostredkovať ďalej. Je to taká mágia. Vytvárať niečo a vkladať do toho svoju dušu. Môžem povedať, že toto ma na maľbe momentálne zaujíma najviac. To, ako spracúvať to najkrehkejšie, čo ku mne prichádza. Najbližšie mám ku krajine, odkiaľ čerpám mnoho námetov, podnetov, ale aj veľa energie. Ale inšpirácia je všade. V každom okamihu môžeme zachytiť krásu, hoc len v tom najnepatrnejšom detaile.
Výstavný priestor v ktorom sa konala výstava si opäť zahalila do tmy, aby si zakryla nepodstatné, aby vyniklo dôležité. Sme zavalení informáciami, ktoré sa neustále aktualizujú, strácame podstatu. Je pre teba dôležité, aby si ľudia položili v súvislosti s tvojou tvorbou túto otázku? „Čo považujú za podstatné?“
Ako hovoríš, galériu som opäť zatemnila. Tentokrát to bolo z dôvodu zahaliť aspoň z časti nepodstatné. Predtým to bola samotná téma tmy, s ktorou som pracovala… Snažím sa človeka naviesť cez tvorbu k vnímavosti a ostražitosti, nielen v priestore galérie, ale kdekoľvek sa nachádza. Určite je potrebné aspoň občas vystúpiť z toho chaosu a nadbytku informácií, v ktorých žijeme, a začať vnímať seba a svet cez seba. Byť tým pozorovateľom pri každej činnosti aj nečinnosti, nenechať sa vytrhnúť zo seba. I keď to nie je ľahká práca. Ale je to o zvyku. Stále sa navracať k sebe a uvedomovať si, čo robím, prečo to robím a s akými emóciami? Zrazu sa nejaké veci začnú meniť, začnem si všímať iné a iné ku mne aj prichádza. To, čo vysielam von, sa navracia naspať ku mne.
Študovala si v ateliéri Klaudie Kosziby na VŠVU v Bratislave, bol tvoj záujem o formálnu stránku maľby prítomný už aj na škole alebo tomu niečo predchádzalo?
Ešte predtým, než som začala študovať na VŠVU, som študovala na ŠUV v Ružomberku, odbor úžitková maľba. Boli to štyri roky zátiší, portrétov, figúr. Po technickej stránke super, ale po tej tvorivej som s tým mala na začiatku VŠVU problém. Zrazu som nevedela, čo mám maľovať, keď predo mnou nestojí to zátišie… Tak som začala siahať po iných materiáloch ako kartón, igelit, textílie, aby som rozbila to, čo bolo vo mne naučené. V tomto bola Klaudia výborná. Z každého sa snažila vytiahnuť to vlastné. Ona to už podľa mňa videla, len čakala, kedy to my sami v sebe objavíme. A teda áno, tú formálnu stránku maľby som začala riešiť už na škole. Čo je vlastne maľba? Musí byť na plátne, aby to bola maľba? Môžu vrstvy farebnej fólie nahradiť vrstvy farby? Farebný odraz na stene je už maľbou? Časom som si to vysporiadala v sebe, že áno, môže byť aj ten odraz farby maľbou. Tak som postupne cez tú formálnu stránku prešla k subjektívnejšiemu vkladu…
Využívaš nemaliarske materiály, na výstave máme možnosť vidieť okrem plátna, fólie, tkaniny. Ako pristupuješ k výberom materiálu na výstavné projekty a tiež ako si pristupovala k tomuto konkrétnemu?
Na začiatku mám väčšinou rozostrenú víziu, ideu a postupne sa to vyjasňuje, konkretizuje vo forme aj v materiáli. V tomto prípade som vedela, ako sa tie fólie správajú v kombinácii s maľbou, ale stále bolo pre mňa nejasné to, ako to bude fungovať v galérii. Finálne podoby výstav som prestala plánovať. Vždy sa to ukáže až v danom priestore galérie. Diela si nájdu svoje miesto.
Predtým som veľa pracovala aj s prírodninami. Tie som si začala prirodzene nosiť zo svojich potuliek lesom k sebe do ateliéru. A tam už čakali, kedy ich natriem farbou alebo oblepím reflexnou páskou. Momentálne ešte stále pracujem s priesvitnou fóliou, vyhovuje mi to na prácu s priestorom. Viem tak dostať do maľby prirodzené svetlo a rozžiariť pigment…
Samozrejme, plánujem experimentovať aj s inými materiálmi a médiami. Uvidíme, kam sa to vyvinie ďalej.
V prvej miestnosti sme mohli vidieť dielo zavesené do priestoru tvorené reflexnými štvorčekmi poukladanými husto vedľa seba. Väčšina diel bola nasmerovaná smerom akoby k divákom, toto bolo namierené skôr k tebe, malo istý liečivý aspekt, povieš nám niečo o tom viac?
Toto dielo som začala tvoriť ešte počas jarnej rezidencie v Novej Synagóge. Tam som pokryla reflexnou páskou len kúsok z tej tkaniny, možno 20×50 cm. V lete som sa k tomuto dielu opäť vrátila. Chcela som niečo vytvárať, ale bola som v takej životnej situácii, že tvoriť niečo zo seba bolo v tom čase nereálne. Tak som lepila, štvorček za štvorčekom. Počas toho som spracúvala životné rozhodnutie, pred ktorým som stála, aj keď som vedela, ako to bude smerovať. Ale taký vnútorný boj som ešte nezažila. Vtedy som veľmi pocítila to, ako chceme všetko držať, vlastniť. Nič nie je večné, každý moment je premenný. A tá naša duša vie, čo má robiť, len sa ju tou našou hlavou snažíme často prehovárať. Ale je to na nič, lebo ideme proti sebe.
Pri svojej tvorbe experimentuješ so svietivosťou pigmentov, s odrazom, presvitaním, odrážaním svetla, experiment je dôležitý aspekt tvojej tvorby. Diela zhmotňujú tvoju tvorivú filozofiu alebo sú skôr výsledkom experimentu samotného?
Ku každému dielu pristupujem individuálne. Snažím sa ho objavovať práve v tej chvíli, ako ho tvorím. Nie som ten typ, čo si spraví skice a podľa nich nasleduje dielo. Aj keď občas mám také pohnútky niečo si naplánovať, je to márne. Tak som sa naučila nechať to cez seba plynúť. A tá žiara farby, odraz svetla, intenzita pigmentu, s ktorými pracujem – priťahuje ma to, teší, také moje zaľúbenie v tej farbe.
Akých umelcov aktuálne sleduješ, ktorý ťa inšpirujú?
Momentálne hlavne Hania Rani, síce tvorí hudbu, ale pre mňa je to veľký zjav v súčasnom umení. Zažila som jej koncert minulé leto naživo a poviem Vám, to bolo neskutočné. Toľká krása! Je pre mňa dôkazom, že umenie ide odniekiaľ z vyšších sfér, od Boha, vesmíru, akokoľvek si to pomenujete.
Zo súčasných výtvarných autorov je to taký mix, stále niečo objavím, čo ma nadchne, momentálne Sung Hwa Kim, Dawid Kowalski, Ester Knapová, Sári Ember, Peter Kollár, atď. Stále ma fascinuje tvorba René Magritta, k tej sa vždy rada vraciam.
Chcela by si ešte niečo dodať, čo zatiaľ neodznelo?
Určite. Veľká vďaka patrí kurátorovi Janovi Gerychovi za jeho vklad do výstavy aj pomocné ruky pri inštalácii. Jan ma v roku 2017 oslovil na jednej akcii výtvarníkov a teoretikov v Brne a odvtedy sme už stvorili niekoľko výstav, čo ma moc teší a dúfam, že ešte niekoľko vytvoríme. 😊
Kristína Kandriková (*1992) absolvovala štúdium maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri mal+by Klaudie Kosziby (2011-2017). Počas štúdia absolvovala zahraničnú stáž na Akademii Sztuk Pięknych w Gdańsku. Ako maliarka skúma formálnu podstatu maľby a maliarskeho priestoru. Jej maľby existujú v priamom vzťahu so svetlom: reagujú na svetelné podmienky priestoru, môžu v ňom zažiariť alebo zostať nenápadné, tiché a pokojné. Zaujímajú ju možnosti maľby po technickej a fyzikálnej stránke, ale takisto experimenty samotného procesu tvorby. Vystavuje najmä v Českej republike a na Slovensku (Nová Synagóga, Žilina, Galerie XY Olomouc, DEPO2015, Plzeň, Galéria Medium, Bratislava, Nástupište 1-12 Topoľčany).
Rozhovor pripravila Lenka Binderová
